Duchovné okienko časť IV. - Labužnícke.

Upozornenie: podobnosť s Linuxom a Windows je čisto náhodná

Jedného pekného dňa som sa vybral na obed do reštaurácie. Náhodne som vybral jednu nemenovanú reštauráciu a hneď pri vchode som sa zarazil. Čakal so, že bude jeden a oni sú dva. Jedny dvere sú obyčajné s nápisom „Vstup zadarmo“ a druhé, vyzerajúce honosnejšie, zase označené „Najskôr zaplať a potom vstúp“. Pozerám lepšie a čo nevidím, vedľa dverí je platobný terminál, hneď som si pomyslel „čo za blbca by šiel tými dverami a zaplatil, keď ani nevie ako tam varia…“.

Vybral som si pravdaže prvé dvere a vstúpil. Hneď ma upútalo niečo, na čo som nebol doteraz zvyknutý. Reštaurácia bola rozdelená na polovicu sklenenou stenou, ktorá vlastne oddeľovala dva samostatné vstupy do reštaurácie. Vošiel som ďalej, obzerám sa a hľadám voľný stôl. V tejto časti sedeli iba dvaja ľudia, takže som si mohol vybrať ktorýkoľvek stôl. Všetky boli rovnaké, takže bolo jedno kde si sadnem. Konečne som sa usadil a pohľadom sa poobzeral, či neuvidím čašníka. Nikde nikoho. Na stole bol jedálny lístok. Otvorím ho a čítam:

Predjedlá:
Zemiaková kaša 100g – zadarmo
Zemiaková kaša s maslom 100g – zadarmo
Zemiaková kaša s uhorkou 100g – zadarmo

Hlavné jedlá:
Zemiaková kaša 200g – zadarmo
Zemiaková kaša s maslom 200g – zadarmo
Zemiaková kaša s uhorkou 200g – zadarmo

Hlavné jedná s príplatkom:
Zemiaková kaša 200g + mäso podávané počas celého roka – 1.900,– Sk
Zemiaková kaša s maslom 200g + mäso a zeleninový šalát podávané počas celého roka 2.100,– Sk

Špeciality:
Zemiaková kaša 200g + čo si kto navarí (k dispozícii zdarma kuchyňa a zemiaky) – zemiaky sú z predchádzajúceho roka

Pomyslel som si, že je to zvláštne, ale prečo nie, keď je to zadarmo. Znova hľadám pohľadom čašníka.  Nikde nikoho.Vstanem a podídem k človeku, čo sedí kúsok odomňa.

„Prosím vás“ oslovil som ho, keď zdvihol hlavu a dojedol sústo zemiakovej kaše, pozrel sa na mňa, „Prepáčte, som tu prvý krát, nikde tu nevidím čašníka a chcel by som si objednať nejaké jedlo.“ Človek sa na mňa ešte viac nechápavo pozrel a napokon prehovori „Ty si ale lama, veď toto je samoobsluha, kašu si zoberieš z tamtoho hrnca…“ ukázal pohybom ruky smer „a maslo s uhorkou nájdeš zase tam…“ hlavou naznačil ďalší smer. „Aha, to som nevedel. A keby som si chcel objednať niektoré z tých predplatených jedál na rok?“ zvedavo som pokračoval. „Kámo, neblázni, veď tu máš všetko zadarmo, načo by si platil“ znova sa mňa nechápavo pozeral. „No veď ja viem, ale aj tak by som to rád vedel.“ dodal som. „Tak keď to chceš vedieť“ pokračoval, „to musíš zazvoniť na tamten zvonček…“ znova naznačil smer rukou, „a potom príde čašník odvedľa, ktorému to zaplatíš…"dokončil vetu. "Ďakujem.“ ukončil som rozhovor a vybral sa nabrať si kašu a k nej nejakú tu uhorku alebo maslo. Nabral som si a vrátil sa k stolu a začal jesť. Kaša bola taká „nemasná neslaná“ no poviem vám nič moc, ale prežiť sa na nej dá, hovorím si „zviknem si“.

Ako tak v kľude jem, tak ma napadlo, že ako je to za tým sklom, tam kde sa platí. Pozerám cez sklo. Tam kopec ľudí za stolmi, hemží sa to tam čašníkmi, ktorí nosia jedlá od výmyslu sveta, k tomu dezerty… všetko je krásne naukladané na tanieroch, pekne vyzdobené a čašníci sa vynukujú s ďaľšími a ďalšími jedlami… začali mi tiecť normálne slinky… až som si uvedomil, že za každé to jedlo zákazník vyťahuje platobnú kartu a platí… Niektorí ani poriadne jedlá nedojedli, iní si zase naobjednávali a ani nezačali jesť… S údivom pozorujem dianie za sklom… zrazu mi padli oči na hrniec podobný tomu v akom je na mojej strane zemiaková kaša, pomyslel som si „to bude asi nejaká náhoda alebo to tam len zabudli, veď načo by im pri toľkých jedlách bola“, ale v tom som si všimol, že jeden z hostí sa potichu prikráda v tom prítmí a mieri k tomu hrncu… rýchlo naberá… čudujem sa, ale je to zemiaková kaša. Človiečik sa znova pomaly odkradol k svojmu stolu. Okolie si to nevšimlo a ani ľudia, ktorí s ním sedia pri stole. Pomali tú kašu opačuje, keď v tom to zbadá, jeden z okolosediacich „Čo ti šibe, čo to ješ? Takú gebuzinu.“ pustil sa do neho. „Ale ja som to chcel vyskúšať, ako to chutí…“ bráni sa prvý, „jesť sa to dá a aj to zasýti, tak prečo by som mal platiť za jedlo, keď ho môžem mať zadarmo…“ pokračuje… „Ty si sa zbláznil, veď to ani dobre nevyzerá, radšej si kúp, niečo poriadne…“ pokračovala ich výmena názorov…

Ja som mal už pomaly dojedené, tak som sa pomaly zdvihol, hlavou kývol na pozdrav človeku sediaceho opodiaľ a vybral sa von, uvažujúc o tom, či by som niekedy neskúsil isť aj cez tie druhé dvere…

Vonku sa medzitým rozpršalo, tak som chvíľu čakal pod strieškou pri dverách. Pri druhých dverách sa dvaja típkovia pokúšali zastrčiť nejakú kreditku do platobného terminálu a so zoznamom PIN kódov pokúšali otvoriť dvere… to už, ale prestávalo pršať a ja som sa vybral pomaly domov.....