Deň potom.

… Joe vstávaj, je pekné slnečné ráno… Joe vstávaj, je načase vstať… Preberám sa, príjemný ženský hlas z môjho network budíka, mi už začína liezť na nervy. Mohli by ho meniť častejšie ako jeden krát za mesiac. Moje myšlienky sú ešte niekde v ríši snov, ale telo sa snaží byť už v stave prebudenia.„Ach jo, zase vstávať“, pomyslel som si.

Podarilo sa mi dať na zem jednu a potom aj druhú nohu. V mojom veku je to už naozaj úspech. Z boku postele sa mi automaticky vysunulo pomocné madlo aby som si mohol rukami pomôcť vstať na nohy. Pekné od nich, že niečo také vymysleli. Uchopil som madlo a vstal. Madlo sa vrátilo naspäť a zmizlo niekde v časti postele. Postel sa zasunula do steny a zaželala mi pekný deň.

„To bude zase deň“, myslím si.

Pomaly som sa dotackal do kúpeľne a pozrel do zrkadla.

„Vyzerám ako Fidel Castro, mal by som sa oholiť“, hovorím si v duchu.

V tom sa v zrkadlé objavila príjemne vyzerajúca, ľahko odetá slečna a vraví:

„Dobré ráno Joe, potreboval by si oholiť a ostrihať. Volaj 00425678, a my všetko zariadime.
Áááách ty ešte používaš Gillatta, už ste si mali dávno kúpiť náš najnovší Willkonsin s 50 nano čepieľkami pre hladké oholenie.
Čo by ste na to poved…“

„Prepáč, mohla by si byť ticho.“ prerušil som ju.
„A taktiež mi nelez do zrkadla, dobre?“ dodal som.

„Nehnevaj sa, ale podľa platných noriem Rusko-Euróskej únie na to máme právo“, žačala sa obhajovať slečna.

„Ja viem…“, odvrkol som.
„Keby to tak malo nejaký vypínač“ pomyslel som si.
„… a čo toto…“ dostal som nápad.

Zobral som ručník a prehodil ho cez zrkadlo.

„Joe, to nemôžeš, podľa platných zákonov je to trestné.“ nerôznym hlasom pokračovala slečna.

„Tak ma zatvorte, som zvedavý, ako budete súdiť dôchodcu, ktorý nemá ani na pokutu“ hneď som jej to vrátil, dúfajúc, že už dá pokoj.

Slečna čosi ešte zpoza ručníka mlela o právach na zisk a reklamu, ale to som ju už nevnímal, umyl som si svoj keramický chrup a pretrel tvár vodou. Zobral ručník zo zrkadla…

„no konečne Joe, mám pre teba ešte niečo ďalšie…“ pokračovala slečna, ale to už som bol vo dverách kúpeľne a šiel sa do šatníka prezliecť.

Vošiel som do šatníka.

„Načo mám taký veľký šatník, keď nemám čo doňho dať“ mrmlem si popod nos.

V tom sa zo stropu vyklopila obrazovka.

„Joe, hádam si nechceš obliecť niečo z toho čo tu máš“, hovorí na mňa vyšportovaný dobre nahodený muž.
„My muži by sme si mali obliekať veci čo sa páčia ženám“ pokračoval vo svojom monológu.

„… v mojich 74 rokoch mi to je jedno…“ precedil som pomedzi zuby.

„Ale Joe, čo to vravíš, veď si v najlepších rokoch, pre teba by som tu mal jednu senzačnú košeľu za super nízku cenu a k tomu nohavice zadarmo, nič lepšie inde nenájdeš…“ pokračoval

„dajte mi už pokoj, ja nič nechcem“ odvrkol som

„ber rýchlo, ponuka je iba pre prvých 10 zákazníkov“ stále pokračoval

„to tu bolo aj včera a predvčerom… a vlastne stále… skúste si vymyslieť niečo iné a inteligentnejšie… choďte dokelu…“ začínal som byť vytočený, rýchlo som si vzal nejakú košeľu a nohavice a zavrel za sebou šatník…

Snažil som sa obliecť v chodbičke môjho bytu, išlo to pomaly, veď v tom veku sa nie je čo čudovať. V tom sa v zrkadle umiestneého v chodbičke objavila milá pani

„Joe, konečne by si si mal objenať služby našej opatrovateľskej organizácie, to obliekanie je už pre teba naozaj ťažké…“ začala sa vynukovať

„mne je fajn a mám aspoň trocha pohybu“ odvrkol som

„mal by si si to rozmyslieť, teraz je výnimočná zľava na naše služby, až 90%“ neprestávala…

„áno, viem, včerajšiu zľavu 91% som prepásol, zabudla si dodať“ opätoval som jej to…

„máš pravdu, ale keď si to ty, výnimočne tých 91% zľavy dostaneš, ak si naše služby objednáš hneď…“ opätovala ona

„ticho! nechcem vaše služby… dajte mi pokoj…“ a odišiel som do kuchyne.

Už som začínal byť hladný, a aj nejaká káva by bodla, trocha kofeínu na moje pomalé telo boto to po čom som v tej chvíli túžil.

Dotackal som sa ku kávovaru, zapínam ho. Na jeho displeji sa objavila slečna v peruánskom odeve pri nejakých vreciach s kávou…

„Joe, mal by si vyskúšať našu novú Perua kávu, plnú arómy a lahodnej chuti…“ hneď na mňa spustila…

„Ja mám rád svoju…“ a stlačil som tlačdlo na prípravu kávy.

„Joe, ešte si neskúsil našu, 9 z 10 dôchodcov si ju poch…“

Display zmodral a vypísal niekoľko hexakódov, potom čosi ešte popísal v angličtine a obrazovka zčernala, preblikla a objavil sa nápis „World Microsoft Corporation Fast Windows network boot module loading…“ pousmial som sa, toto si ešte pamätám… obrazovka preblikla a peruánska slečna pokračovala tam, kde skončila. Mne zostal úsmev na tvári…

.....

Konečne som sa dotackal do mojej pracovne, vytiahol svoj obľubený niekoľkoročný notebook a slastne sa naňho pousmial. V tom sa zapol televízor…

„Joe, ty ešte používaš tento historický notebook? mám pre teba vynikajúcu ponuku“ nejaký chlapík s nanobookom v ruke

„Nechcem, mám svoj“… s stlačil som tlačítko Power

Notebook potichúčku bootoval „Linux kernel 28.5.11…“ logo Humanubuntu 35.04 LTS…

„Joe, ty používaš nelegálny systém, podľa medzinárodného práva nemôže počítač bežať na inom systéme ako Microsoft Windows Furute 5“, používanie iných systémov je trestné, na základe zákona 1024 o reklame a sledovaní osôb, článku 512, ostavec 64 Svetovej ústavy…" začal odriekávať „sväté písmo“…

Na tvári sa mi vyludil ďalší slastný úsmev, zdvihol som ruku a ukázal mu „binárnu štvorku“ (zdvihnutý prostredník). To mi už vchádzala polícia do bytu a jeden týpek sypal zo seba aké mám práva…

V tom som sa prebudil. Celý spotený, pozrel som sa okolo seba… ufff rok 2008… zapínam telku… nejaký Steve Ballmer navšívil Bratislavu… naskakuje mi husia koža… začínam rozmýšľať, sníva sa mi to alebo je to skutočné......