„Jasné, prejednáme to cez mail. A pošli mi v prílohe foto svojej dcérky, že ako vyrástla. už je veľká slečna či nie?“
Takto končil môj telefonát s kamarátom. Šikovná to hlava, aj jazyky vie, aj do počítačov… a čo ja? Počítač mám ale pre dcéru, ja tam netrávim hodiny. už mám svoje roky. S počítačom by som mal byť už trochu kamarát, ale je mi to také cudzie, akýsi strach. Mohol som ísť na kurz o počítačoch pre seniorov, tam by som sa hádam niečo naučil. Alebo som mohol dcére povedať nech mi niečo vysvetlí. Stále je pri ňom a píše, vedela by ma naučiť. Ale s mojou tvrdou hlavou to asi nepôjde.
Vyčkal som, kým dcéra odišla von, a išiel som ku tomu počítaču. Okuliare na oči a idem. Ap-li-ká-cie, mies-ta, sys-tém… slabikovanie bolo hrozné. Ale nie až také hrozné, ako čítanie tých maličkých písmen. Keby sa to tak dalo zväčšiť. Aplikácie, to bude asi aplikovaná matermatika alebo niečo také. Miesta to asi viem čo je. Kde je všetko dané, asi má Veronika napísané kde má cédečka a ktoré komu požičala. To je jej súkromie tam určite nepôjdem. Ešte je tu systém. Tam bude asi napísané niečo aby mala v tom počítači systém. Lebo je to celé také zložité.
Ešte som tam videl hodinky a také malé obrázky. Načo má v počítači hodinky? Veď má vedľa počítača naozajstné hodiny a tie čísla sú tam oveľa väčšie. Ale ona asi nemá taký slabý zrak ako ja. Pozrel som trochu tie obrázky ale nič som nenašiel čo by poslalo mail.
Nie je to dobrá vec? Niečo napíšete a ono to príde do iného počítača. Len neviem kde sa to píše. Asi bude lepšie počkať na dcéru.
Keď prišla, povedal som jej čo chcem. Chcem poslať mail. Igorovi z Bratislavy. Ukázal som aj jeho adresu. Igor je môj kamarát a teraz je veľký podnikateľ, dostal som jeho vizitku.
Veronika sa ma spýtala či mám schránku. No mám poštovú schránku, veď máme spoločnú. Však som z nej dnes ráno vyberal všetky tie reklamy a účty. Len som vrtel hlavou keď som zistil, že ona potrebuje vedieť moju schránku na poštu v počítači. Takú ako má Igor. Nevedel som povedať. Možno že ju aj mám, ale neviem. Mala by to ona vedieť keď vie s počítačmi viac ako ja. Povedala, že mi urobí novú schránku, veď je to zadarmo.
Niečo začala písať a hýbala myšou. Aj obraz sa menil, a oveľa rýchlejšie, ako to môže starší človek stíhať. Potichu hovorila moje meno keď ho asi niekde písala, a potom sa ma spýtala na login. Čo je to ten login? Vytiahol som občiansky preukaz, či ho tam nájdem. Ale nie, nenašlo sa. Prvý krát sa chytila za hlavu a stažila sa mi to vysvetliť inak. Teraz po mne chcela nik. Stále som nevedel, čo to po mne chce. Mal som pocit, ako keď som sa musel v školskej lavici učiť Ruštinu a potom na vysokej Marxizmus-leninizmus. Teraz som sa mal učiť čo je to login a nik.
Veronika si na chvíľu zaklepkala očami, začínala mať toho dosť. A to sme ešte iba na začiatku. Viem, že počítače sú už teraz vyspelé, ale treba všetko nastaviť a potom bude robiť všetko ten počítač. Spýtala sa ma na prezývku. Viem ja? Volám sa Jano a volajú ma Jano. Skúsila, a vraj je to obsadené. Je už viac Janov ktorí si urobili e-mail. Zaspal som dobu. Tak mi treba, keby som sa zobudil minulú stredu že mi treba urobiť e-mail, neboli by tieto problémy. Všetko to ide dopredu. Skúšalo sa jano, janojano, onaj, janko, jankojanko… všetko bolo obsadené. Nenapadala ma vôbec žiadna prezývka. Dcéra poradila aby som si dal nejaké čísla. Skúsila môj dátum narodenia. Voľné. To som sa vtedy narodil jediný Jano práve ja?
Vyviedla ma z omylu. Jednou rukou ukazovala niečo, a druhou si podopierala hlavu. Som už starý dedo, nechápavý, a zbytočne sa kvôli mne trápi. Ani hlúpy mail si neviem urobiť. Pýtala sa ma na heslo. Aké si dať? Nikdy som si heslo nedával. A vlastne áno, mal som na bicykli zámku na číselnú kombináciu a to bolo 467. Ale to nechcem použiť. Ak by to niekto zistil, tak by mi mohol ukradnuť bicykel. A to nechcem, veď bol drahý a dostal som ho ako chlapec.
Aké heslo použiť? Čo takto Veronika? To by som nezabudol, ale asi by každý vedel aké mám heslo a to mábyť tajné. Asi už niekoho napadlo dať si meno dcéry ako heslo. Nepovedal som jej o tom ani slovo, iba by sa zasmiala. Taktiež mohlo by to byť mesto alebo číslo domu, ale to by bolo tiež nie veľmi dobré riešenie. Ak by sa tam niekto dostal tak by mohol písať mail ako ja ale nebol by som to ja. Aj keď musel by byť veľmi dobrý v počítačoch lebo je to dosť ťažké.
Vymyslel som super heslo, ktoré by nikoho nenapadlo. 123456. A ani to nie je ťažké. Je to super heslo, aj dcéra mi to schválila. Napísalo sa meno a heslo, a teraz bolo treba niečo neviem celkom čo. Taký obrázok a tam také písmená a čísla. Na to som iba pozeral, ale dcérka to urobila už neviem ako. Asi nejaká hra alebo niečo také. Spýtala sa ma na kontrolnú otázku. Pochopil som čo to je, keď mi to vysvetlovala. Už som jej chcel niečo povedať keď tu jej zazvonil mobil a ozvala sa v ňom jej kamoška. Zahlásila, že príde pred desiatou tak sa nemám čo báť. Hodila na seba vetrovku, obula si tie také zvláštne topánky s ušami čo vyzerali ako psia hlava, a odišla.
Odišla, a ja som chcel poslať mail a všetko to urobiť. Nebojím sa toho! Sadol som si bližšie a čítal som.
Na počítači sa píše inak ako na stroji. Najskôr treba pohnúť myšou, potom zistiť kde sa tá myš v počítači objavila a potom znovu pohnúť a zistiť kde je teraz. Veronika je v tom veľmi dobrá, pozerala sa vždy na tú myš na stole a na tú na monitore tak rýchlo, že som si to ani nevšimol. Konečne som sa dostal kde som mal písať a písal som. Ale nič to nerobilo. Asi som niečo pokazil. Dodával som si odvahu, že to zvládnem, len treba zistiť ako na to. Veronika stláčala tú myš, tak som to skúsil aj ja. Dostal som ju presne tam, kde som chcel. A potom stlačil a začalo niečo žmurkať tu v počítači. Už išlo aj písať. Nebolo to až také ťažké, len to chce veľa cviku.
„Sem napíšte svoju kontrolnú otázku“. Neviem ako sa volal môj prvý učiteľ ani nič z tých ostatných vecí. Vybral som tam vytvorenie vlastnej otázky, a bol som hrdý na seba, ako som to lišiacky vymyslel. „Aké som si dal heslo?“. Kontrolná odpoveď bolo 123456.
Niečo som tam ešte popísal. už si nepamätám presne čo, pretože veľa zabúdam. Tam dole bolo také tlačítko ktoré malo všetko dokončiť. Hotovo. Urobil som internetovú schránku v počítači a budem môcť písať. Tešil som sa ako malý chlapec. Prečítal som si vetu, ktorá tu predtým nebola.
„Ste úspešne zaregistrovaný, teraz sa môžete prihlásiť“
Slovo prihlásiť bolo modré, myslel som si, že keď tam stlačím, tak ma to prihlási. Stlačil som. Objavili sa dva políčka, kde som mal napísať login a heslo. už viem čo je to login, to je také meno aké budem mať teraz na internete.
Login: Jano17041953
Heslo:
Aké som to mal heslo? Som stratený, zabudol som ho. Tomu som dal. A nie, však predsa ma zachráni kontrolná otázka…
Onehda jsem vyrabel pro skoro-tchana (ST) pozvanku k oslave 50. narozenin. Hodku a pul vyrabim pozvanku, ma vypadat jako parte, ukladam do PDF a posilam na jeho email s prijemnym pocitem dobre vykonane prace. Hotovo!
http://bruxy.regnet.cz/parte.pdf
Bohuzel jsem se seredne spletl, dalsi 2 narocne dny trvalo pozvanku dorucit...
Behem techto dnu se zjistilo, ze:
1. Emailovou schranku mezitim zrusili a bylo treba ji zalozit znova.
2. Neumi stahnout prilohu z mailu, bohuzel vysvetlujte nekomu
po telefonu co ma delat, kdyz nevite ani jak jeho webmail vypada a operace "ulozit prilohu" je z vaseho pohledu atomicka :)
3. Davam PDF na web a posilam odkaz. Nasleduje dalsi telefonat co se s tim URL ma jako delat. Nasleduje moje vypraveni o CTRL+C a CTRL+V s nekolikerymi
marnymi pokusy.
4. Vytvarim webovou stranku s odkazem na PDF a pro jistotu
i s navodem a posilam URL. Opet se nepovedlo.
http://bruxy.regnet.cz/parte.html
5. Zjistuji, ze pocitac ST v te dobre byl nejaka sunka s malo pameti, ktera nebyl schopna pustit zaroven MSIE 5.0 a Acrobat Reader, a MSIE5 misto nabidky pro stazeni souboru zacal automaticky spoustet Acrobat a pak jen zarval neco o nedostatku pameti.
Tohle se ukazalo jako zasadni problem, protoze telefonicke vysvetlovani, kliknout pravym na napis odkazu a dat Ulozit jako naprosto ztroskotalo. Ale s osobniho pozorovani jsem pak zjistil, ze ST mezi mnou popisovanymi dilcimi operacemi provadel jeste samovolne jine operace (zakmity) o kterych si vubec neuvedomoval, ze je dela... Nebyl napriklad schopny pochopit, ze musi prave tlacitko mysi chvili podrzet, ale na to jsem prisel az pozdeji.
5. Vytvarim novou webovou stranku do ni vkladam vyrastrovane PDF v 72dpi ulozene v GIFu (naposledy jsem tento format pouzil tak pred 10 lety, ale slysel jsem, ze MSIE ma s PNG problemy, radeji uz nic neriskovat)... Rezignovane
se smiruji s tim, ze az se to vytiskne bude to vypadat blbe.
6. Posilam odkaz, do telefonu jeste musim vysvetlit jak to vytisknout. Vsude se sice da k tisku doklikat stejne, ale je to jiny program, takze radeji si to overit telefonem...
Behem tech dvou dnu jsem zestarnul o 10 let... ST je majitelem pocitace jiz asi 8 let, ale pouzivaly ho hlavne jeho dcery.
Timhle popisem jsem nechtel nikoho zesmesnovat, ale kolem ovladani pocitacu a uzivatelskych rozhrani vznikla behem let rozsahla teorie, takze tohle berte jako priklad z praxe :)
Vice co je na tomto zabavne ?
Ze lide z te same generace (casto i starsi), ktere se tady smejete, spoustu veci kolem pocitacu vymysleli. Napr. ta zminovana mys vznikla uz nekdy v 60.letech, graficke rozhrani v dnesni podobe koncem 70.let, E-mail v dnesni podobe nekdy na prelomu 70. a 80.let atd....
A to uz vubec radeji nezminuji, kdy byly uvedeny v zivot myslenky na kterych pracuji procesory, RAM, pevne disky atd....
:-)
Znam spoustu mladych "free, cool, IN", kteri umeji sice skvele chatovat pres ICQ a dokonce i napsat E-mail, ale to, jak jejich pocitac funguje vzivote nepochopi ani v naznaku :-). Klidne uveri, ze tam elektrony prehazuji lopatkami trpaslici.
No nic. Jen me to zaujalo. V duchodcovskem veku nejsem, ale vzdy me podobne veci pobavi. Obcas je uzitecne si uvedomit s cim tak "skvele" zachazim a kdo to vlastne vymyslel. Pak mne mnohdy ztuhne usmev na rtech.
[11] mm: Jako s auty, pred triceti lety byl kazdy druhy majitel auta castecny automechanik, znal perfektne funkci karburatoru, cerpadla, nechaval si delat vybrusy valcu apod. Dnes uz o motoru v aute ridici nevi nic. Z aut i pocitacu se staly spotrebni veci pro kazdodenni potrebu, to je zkratka vyvoj. Mimochodem ti panove z tech sedesatych let, pokud ziji, jsou v oboru jeste stale aktivni. Safra, takhle bych taky dopadnout ;-)
[12] Auto je dobrej příklad. Rozšířená předmět aplikované techniky s dobře navrženým a víceméně včeobecně _známým_ rozhraním:
- Standardní rozhraní: Nenastartujete, když nevíte, že máte někam strčit klíček a správně s ním otočit. (Před něajakými padesáti let se jen stisklo tlačítko zapalování - asi se tolik nekradlo. A ještě dřív se do čumáku strčila klika a tou se párkrát otočilo.) [Klíček, to je obdoba loginu.]
- Specifické rozhraní: Nerozsvítíte světla, když nevíte jak se ovládají. Každé auto (model, výrobce) to má jinak. Jeden má tlačítka. Nalevo či napravo od volantu. Jiný má otočné kolečko. Další má ovládání na páčce blinkrů. [Ovládání světel je obdoba nabídky systému.]
Člověk nemůže být ignorant (natož být na to hrdý). Ale taky nemusíte být expert (systémák, mechanik). Musíte prostě něco vědět, abyste mohli něco používat. Nemůžete čekat, že na všechno intuitivně přijdete. Obvykle ta intuice zabere jen tehdy, když už mám zkušenosti s více podobnými věcmi.
Jsem ročník 44. Když jsem poprvé seděla u PC, bylo mi 46 a brečela jsem, že se to nikdy nenaučím. Kamarádka riskovala, že nestihne uzávěrku a naučila mě to, co bylo zapotřebí. Absolvovala jsem několik kurzů, v PC škole mě znají jako svoje dvéře. Milý Jano, poohlédni se po takové škole nebo po U3V. Všechno ti tam vysvětlí a mnohem trpělivěji než děti. Mé kolegyni, která chtěla nainstalovat doma ICQ řekla dcera, že je to zbytečné, protože se to nikdy nenaučí. Naučila. I nainstalovat. A dcera jenom koukala. Já jsem hodně zvládla taky dík svému synovi, který si vždycky najde čas sestoupit ze své výšky člověka, kterého PC živí a vysvětluje to, na co kurz nestačil. I link na tento blog jsem dostala od něj. Bude to možná tím, že nezapomněl, že kdysi neuměl chodit, postavit komín a vůbec nevěděl jak dělá osel. A taky jsme mu neřekli, že je na to hloupý. Dnes se o svůj PC starám sama. Když něco nevím, pomůže guglík a všechny poradny na něm. Nestydím se ptát na věci, které jsou pro spoustu lidí samozřejmostí. Nikdy mi nikdo neřekl, že se ptám na blbosti, vždycky mi někdo pomohl. Hodně štěstí všem důchodcům u PC a jejich dětem.
"Jasné, prejednáme to u kafe a bábovky. A přines s sebou foto svojej dcérky, že ako vyrástla. už je veľká slečna či nie?"
Takto končil môj telefonát s kamarátom. Šikovná to hlava, aj jazyky vie, aj do vaření... a čo ja? Mikrovlnku mám ale pre dcéru, ja tam nedělám ani zapečený rohlíky. už mám svoje roky. S vařením a pečením by som mal byť už trochu kamarát, ale je mi to také cudzie, akýsi strach. Mohol som ísť na kurz o vaření pre seniorov, tam by som sa hádam niečo naučil. Alebo som mohol dcére povedať nech mi niečo vysvetlí. Stále je pri sporáku a vaří, vedela by ma naučiť. Ale s mojou tvrdou hlavou to asi nepôjde.
Vyčkal som, kým dcéra odišla von, a išiel som ku té mikrovlnce. Okuliare na oči a idem. Roz-mra-zo-vá-ní, stře-dní vý-kon, pe-če-ní... slabikovanie bolo hrozné. Ale nie až také hrozné, ako čítanie tých maličkých písmen. Keby sa to tak dalo zväčšiť. Rozmrazování, to bude asi aplikovaná matematika alebo niečo také. Střední výkon to asi viem čo je!!!! Kde asi má Veronika kuchařku? To je jej súkromie tam určite nepôjdem. Ešte je tu pečení. Je to celé také zložité.
Ešte som tam videl hodinky a také malé obrázky. Načo má mikrovlnka hodinky? Veď má vedľa mikrovlnky naozajstné hodiny a tie čísla sú tam oveľa väčšie. Ale ona asi nemá taký slabý zrak ako ja. Pozrel som trochu tie obrázky ale nič som nenašiel čo by vyrobilo bábovku a kafe.
Nie je to dobrá vec? Niečo zmáčknete a ono to vyrobí bábovku. Len neviem kde sa to zmačkne. Asi bude lepšie počkať na dcéru.
Keď prišla, povedal som jej čo chcem. Chcem bábovku a kafe. Igorovi z Bratislavy. Ukázal som aj jeho adresu. Igor je môj kamarát a teraz je veľký podnikateľ, dostal som jeho vizitku.
Veronika sa ma spýtala či mám mouku, mlíko, vejce, prášek do pečiva. No mám trochu koksu, to asi není ten správnej prášek do pečiva. Však som dnes ráno dal lajničku a vyberal všetky tie reklamy a účty co přinesla pošťačka do schránky. Len som vrtel hlavou keď som zistil, že ona potrebuje vedieť z čeho že chci udělat tu bábovku. Takú ako má Igor. Nevedel som povedať. Možno že je to všechno ve špajzu, ale neviem. Mala by to ona vedieť keď vie s mikrovlnkou viac ako ja. Povedala, že mi jsem starý kokot a ať si bábovku koupim v lidlovi.
Tak jsem šel do lidla a koupil jsem tam bábovku a kafe.
Menom Stanislav Hoferek, prezývkou Elven, vystupovaním blázon. Vážim si kreativitu, odvahu a ľudské práva.
Tvorím linuxovú distribúciu Greenie. Píšem knihy, kde sa mi najviac páči tvorba literárnych postáv, pomáham začiatočníkom v Linuxe, tak ako pomáhali mne. Mám rád ťahové stratégie, metalovú hudbu a ťažké scifi. Zaujímam sa o politiku, vesmír, Linux, literatúru, históriu, náboženstvá a filozofie. Obľúbená myšlienka:
„Smejte sa nám, že sme iní, my sa vám smejeme, že ste všetci rovnakí“
Přečteno 95 375×
Přečteno 28 694×
Přečteno 23 274×
Přečteno 20 842×
Přečteno 19 282×