Hlavní navigace

Fejtón - Viete napísať e-mail?

8. 4. 2008 16:03 Stanislav Hoferek

„Jasné, prejednáme to cez mail. A pošli mi v prílohe foto svojej dcérky, že ako vyrástla. už je veľká slečna či nie?“

Takto končil môj telefonát s kamarátom. Šikovná to hlava, aj jazyky vie, aj do počítačov… a čo ja? Počítač mám ale pre dcéru, ja tam netrávim hodiny. už mám svoje roky. S počítačom by som mal byť už trochu kamarát, ale je mi to také cudzie, akýsi strach. Mohol som ísť na kurz o počítačoch pre seniorov, tam by som sa hádam niečo naučil. Alebo som mohol dcére povedať nech mi niečo vysvetlí. Stále je pri ňom a píše, vedela by ma naučiť. Ale s mojou tvrdou hlavou to asi nepôjde.

Vyčkal som, kým dcéra odišla von, a išiel som ku tomu počítaču. Okuliare na oči a idem. Ap-li-ká-cie, mies-ta, sys-tém… slabikovanie bolo hrozné. Ale nie až také hrozné, ako čítanie tých maličkých písmen. Keby sa to tak dalo zväčšiť. Aplikácie, to bude asi aplikovaná matermatika alebo niečo také. Miesta to asi viem čo je. Kde je všetko dané, asi má Veronika napísané kde má cédečka a ktoré komu požičala. To je jej súkromie tam určite nepôjdem. Ešte je tu systém. Tam bude asi napísané niečo aby mala v tom počítači systém. Lebo je to celé také zložité.

Ešte som tam videl hodinky a také malé obrázky. Načo má v počítači hodinky? Veď má vedľa počítača naozajstné hodiny a tie čísla sú tam oveľa väčšie. Ale ona asi nemá taký slabý zrak ako ja. Pozrel som trochu tie obrázky ale nič som nenašiel čo by poslalo mail.

Nie je to dobrá vec? Niečo napíšete a ono to príde do iného počítača. Len neviem kde sa to píše. Asi bude lepšie počkať na dcéru.

Keď prišla, povedal som jej čo chcem. Chcem poslať mail. Igorovi z Bratislavy. Ukázal som aj jeho adresu. Igor je môj kamarát a teraz je veľký podnikateľ, dostal som jeho vizitku.

Veronika sa ma spýtala či mám schránku. No mám poštovú schránku, veď máme spoločnú. Však som z nej dnes ráno vyberal všetky tie reklamy a účty. Len som vrtel hlavou keď som zistil, že ona potrebuje vedieť moju schránku na poštu v počítači. Takú ako má Igor. Nevedel som povedať. Možno že ju aj mám, ale neviem. Mala by to ona vedieť keď vie s počítačmi viac ako ja. Povedala, že mi urobí novú schránku, veď je to zadarmo.

Niečo začala písať a hýbala myšou. Aj obraz sa menil, a oveľa rýchlejšie, ako to môže starší človek stíhať. Potichu hovorila moje meno keď ho asi niekde písala, a potom sa ma spýtala na login. Čo je to ten login? Vytiahol som občiansky preukaz, či ho tam nájdem. Ale nie, nenašlo sa. Prvý krát sa chytila za hlavu a stažila sa mi to vysvetliť inak. Teraz po mne chcela nik. Stále som nevedel, čo to po mne chce. Mal som pocit, ako keď som sa musel v školskej lavici učiť Ruštinu a potom na vysokej Marxizmus-leninizmus. Teraz som sa mal učiť čo je to login a nik.

Veronika si na chvíľu zaklepkala očami, začínala mať toho dosť. A to sme ešte iba na začiatku. Viem, že počítače sú už teraz vyspelé, ale treba všetko nastaviť a potom bude robiť všetko ten počítač. Spýtala sa ma na prezývku. Viem ja? Volám sa Jano a volajú ma Jano. Skúsila, a vraj je to obsadené. Je už viac Janov ktorí si urobili e-mail. Zaspal som dobu. Tak mi treba, keby som sa zobudil minulú stredu že mi treba urobiť e-mail, neboli by tieto problémy. Všetko to ide dopredu. Skúšalo sa jano, janojano, onaj, janko, jankojanko… všetko bolo obsadené. Nenapadala ma vôbec žiadna prezývka. Dcéra poradila aby som si dal nejaké čísla. Skúsila môj dátum narodenia. Voľné. To som sa vtedy narodil jediný Jano práve ja?

Vyviedla ma z omylu. Jednou rukou ukazovala niečo, a druhou si podopierala hlavu. Som už starý dedo, nechápavý, a zbytočne sa kvôli mne trápi. Ani hlúpy mail si neviem urobiť. Pýtala sa ma na heslo. Aké si dať? Nikdy som si heslo nedával. A vlastne áno, mal som na bicykli zámku na číselnú kombináciu a to bolo 467. Ale to nechcem použiť. Ak by to niekto zistil, tak by mi mohol ukradnuť bicykel. A to nechcem, veď bol drahý a dostal som ho ako chlapec.

Aké heslo použiť? Čo takto Veronika? To by som nezabudol, ale asi by každý vedel aké mám heslo a to mábyť tajné. Asi už niekoho napadlo dať si meno dcéry ako heslo. Nepovedal som jej o tom ani slovo, iba by sa zasmiala. Taktiež mohlo by to byť mesto alebo číslo domu, ale to by bolo tiež nie veľmi dobré riešenie. Ak by sa tam niekto dostal tak by mohol písať mail ako ja ale nebol by som to ja. Aj keď musel by byť veľmi dobrý v počítačoch lebo je to dosť ťažké.

Vymyslel som super heslo, ktoré by nikoho nenapadlo. 123456. A ani to nie je ťažké. Je to super heslo, aj dcéra mi to schválila. Napísalo sa meno a heslo, a teraz bolo treba niečo neviem celkom čo. Taký obrázok a tam také písmená a čísla. Na to som iba pozeral, ale dcérka to urobila už neviem ako. Asi nejaká hra alebo niečo také. Spýtala sa ma na kontrolnú otázku. Pochopil som čo to je, keď mi to vysvetlovala. Už som jej chcel niečo povedať keď tu jej zazvonil mobil a ozvala sa v ňom jej kamoška. Zahlásila, že príde pred desiatou tak sa nemám čo báť. Hodila na seba vetrovku, obula si tie také zvláštne topánky s ušami čo vyzerali ako psia hlava, a odišla.

Odišla, a ja som chcel poslať mail a všetko to urobiť. Nebojím sa toho! Sadol som si bližšie a čítal som.

Na počítači sa píše inak ako na stroji. Najskôr treba pohnúť myšou, potom zistiť kde sa tá myš v počítači objavila a potom znovu pohnúť a zistiť kde je teraz. Veronika je v tom veľmi dobrá, pozerala sa vždy na tú myš na stole a na tú na monitore tak rýchlo, že som si to ani nevšimol. Konečne som sa dostal kde som mal písať a písal som. Ale nič to nerobilo. Asi som niečo pokazil. Dodával som si odvahu, že to zvládnem, len treba zistiť ako na to. Veronika stláčala tú myš, tak som to skúsil aj ja. Dostal som ju presne tam, kde som chcel. A potom stlačil a začalo niečo žmurkať tu v počítači. Už išlo aj písať. Nebolo to až také ťažké, len to chce veľa cviku.

„Sem napíšte svoju kontrolnú otázku“. Neviem ako sa volal môj prvý učiteľ ani nič z tých ostatných vecí. Vybral som tam vytvorenie vlastnej otázky, a bol som hrdý na seba, ako som to lišiacky vymyslel. „Aké som si dal heslo?“. Kontrolná odpoveď bolo 123456.

Niečo som tam ešte popísal. už si nepamätám presne čo, pretože veľa zabúdam. Tam dole bolo také tlačítko ktoré malo všetko dokončiť. Hotovo. Urobil som internetovú schránku v počítači a budem môcť písať. Tešil som sa ako malý chlapec. Prečítal som si vetu, ktorá tu predtým nebola.

„Ste úspešne zaregistrovaný, teraz sa môžete prihlásiť“

Slovo prihlásiť bolo modré, myslel som si, že keď tam stlačím, tak ma to prihlási. Stlačil som. Objavili sa dva políčka, kde som mal napísať login a heslo. už viem čo je to login, to je také meno aké budem mať teraz na internete.

Login: Jano17041953
Heslo:

Aké som to mal heslo? Som stratený, zabudol som ho. Tomu som dal. A nie, však predsa ma zachráni kontrolná otázka…

Sdílet