Hlavní navigace

LinuxALT - zlý, zlý a ešte raz zlý!

4. 11. 2008 10:50 (aktualizováno) Stanislav Hoferek
A ešte asi tisíc krát dobrý. Moc sa mi tá akcia páčila.Ale pekne k nadpisu. Existuje niekoľko vecí, ktoré sa mne osobne nepáčili. Začnem takou maličkosťou – na druhý deň meškala pizza. Akože normálne tam hladujem, ešte tak týždeň a skapem od hladu. Meškala hádam hodinu, čo som teda prežil, no… mal som na mále :) Druhá vec, ktorá ma nejako výrazne nenadchla, bola absencia niektorých ľudí. Tešil som sa napríklad na Ladislava Michnoviča či Ivana Bíbra, no nič. S tým samozrejme nemohli organizátori nič urobiť. No čo, možno nabudúce. Posledná vec, ktorá ma ale naozaj naštvala, bola doprava. O nej napíšem celý zvyšok článku. Všetko to pekné zaujímavé o LinuxALTe napíšem potom v ďalšom článku.

DOPRAVA

Normálne sa mi trasú ruky pri spomienke že čo to bolo… samozrejme, bolo by dobré uviesť najskôr cestu tam. Ešte predtým spomeniem, čo som si dopredu zistil a zariadil.Takže, najdôležitejšia vec je mať telefón na organizátora. Marsík sa o všetko postaral veľmi dobre, všetka česť. Mám ho v XMPP a i v maily, a mailom mi posielal aj svoj telefón. Ja blbec som si ho však neodpísal. Ešte dobre, že som si spomenul pri písaní s ním. Inak by to dopadlo celé zle, veľmi zle. Zbalil som si batoh, kde som si dal aj niektoré fakt zvytočnosti. Napríklad papuče alebo náhradné gate. Zabralo to kopec miesta a tiež sa to prejavilo na hmotnosti. Inak štandardná výbava, ktorú každému odporúčam na cesty:1) peniaze (ako inak)2) ponožky, vreckovky atď3) zošit, pero4) vytlačené všetky spoje, mapa5) telefón, nabíjačka6) optimismus

Samotná cesta bola… divná. Dostať sa do brna bolo easy – vo svojom mestečku ísť zo sídliska na stanicu (išlo MHD) a potom autobus do Brna. Ako vždy, zas som trávil voľné chvíle komunikáciou s takou jednou osobou ženského pohlavia. Samozrejme som chcel po nej aj presný opis Brna, teda kde čo nájdem.Kto sa dobre pýta, ten dostane priamu odpoveď – a tak som tam došiel živý a zdravý, ku nejakým lavičkám. Tam po mňa prišiel priamo Marsík na aute. Takže cesta tam bez problémov, čakania v rozmedzí minút a celková pohoda. V aute, ktoré ma dostalo do tej budovy, sa preberali super témy. Napríklad to, ako nás očipujú ješteři :D No čo, Slovensko a Česko má niečo spoločné, napríklad večnú lásku od Ivana Bendu a Aštara Šerana.

Cesta tam… no… ak poviem, že som bol úplne psychicky v keli, tak tomu naozaj bolo tak. Ale optimismu som mal dostatok. Priam až prebytok. Na úvod cesty s5 do LM spomeniem, že v predošlej ceste (LM ⇒ Brno) som sa všetko pýtal len tej jednej kočky. Pri ceste s5 som sa pýtal na cestu asi 30×. A upozorňujem, dalo sa oveľa viac. Pýtanie je taká moja slabosť. Prídem, oslovím, pekne poviem čo chcem, a už mi každý ukáže rukou „choď tam a tam“. Po tom, čo sa akcia skončila a ja som pomnohol (viac symbolicky ako prakticky) s upratovaním, ma jeden človek (Martin? Asi…) zaviezol na jednu z tých malinkatých staníc električky. Česky tramvaj, zaujímavé slovo. Z električiek som mal vždy strach, odkedy som bol jediný krát v BA viac menej sám (Linuxfest) a jedna ma skoro zabila. V Brne ich bolo požehnane. Takže som sa na zastávke rozlúčil so známym Martinom, ktorého si teraz už nepamätám ani kúsok (no viem, že povedal že Brno je jeden velikánsky kruhový objazd, čo je v LM niečo bežné, no tam je to okolo jedinej budovy). Tak som na zastávke a zamýšľam sa. What now? Pozerám na takú žltú skrinku, ktorá bola na mňa príliž komplikovaná. Lístok taký, onaký… skrátka  chaos pre toho, kto to prvý krát vidí. Ako keby ste afričanovi ukázali iglu. Takže spýtam sa… toho týpka s divným pohľadom? Nieee… oslovil som takého chalana, ktorý sa tam cmukal so svojou milou. Áno, trochu divné, no urobil som podľa mňa fajn. Jednak chlapík poradil presne (citujem: „No když potřebuješna hlavní nádraží tak potřebuješ tohle“), a jednak bola tá jeho dievčina úplne happy. Takže som kúpil lístok, naskočil do tej škatule na koľajniciach a išiel som. Tramvaj 13, šťastné číslo. Ja som sa totiž piatok trinásteho narodil.

Ufff… toho som teda popísal, a to je len začiatok. V tramvaji som sa postavil kúsok od dverí a všimol som si tie také úplne Star Trek, Star Wars, Star Craft aj Majka z Gurunu fíčurky v tom dopravnom prostriedku. Ženský hlas upozorňoval na stanice, občas aj niečo navyše. U mňa často nazývané „akčný bonus“. Ale kam pôjdem? Bude mať Hlavní Nádraží tiež záznam? No hádam áno! Či nie? Spýtam sa… a nie len že som zistil, že áno, ešte som aj zistil, že tá osoba má so mnou rovnakú cestu. Ešte 4 zastávky. Keď vystupovala,tak už tam na takom sci-fi prístroji bolo vidno hlavní nádraží. Na ňom som aj vystúpil spolu s ďalšími a tak som kúsok kráčal. A teraz… kam teraz? Do LM ide autobus, takže bolo treba nájsť hlavnú stanicu autobusov. Špeciálne hlavnú, pri hoteli Grand, nie Zvonařku. Tam som sa aj viac menej dostal, no stretol pre zmenu mňa nejaký bezdomovec, ktorý priamo chcel pár drobných. Nasypal som mu asi 10KČ, nech je happy, a vynútil som od neho cestu. Musel mať asi kus vypité, keď ma poslal úplne opačným smerom. Tak som teda išiel. Samozrejme som stretol zas nejakého chlapíka, ktorý ma poslal nazad, teraz dobre. Takže som prišiel „do cieľa“, a čakal. Však už bude všetko OK, príde autobus, sadnem si a môžem do LM nerušene spať. Ale nie, moja nepokojná povaha si povedala, že si to overí. Prišiel som ku takej búdke, kde bola taká milá slečna. Pekne som sa spýtal, a tá ma pekne krásne zo Student Agency vyhnala ku konkurencii. U konkurencie mi chlapík povedal, že tadiaľto cesta nevedie. Popozeral spoje, a vraj autobus 0 bodov. Našiel spoj, no že ono je to vlak.

Stále v Brne a zmätený. Tak tie autobusy čo mám napísané nejdú? WTF? No čo, dochádzal čas. Bolo treba ísť na vlak. Ten asi pravdepodobne potrebuje nejaké tie kolajnice, no žiadne iné ako električkové som neuvidel nikde. Čo takto sa niekoho spýtať? Narazil som na veľmi podareného chlapíka, ktorý by ma tam hádam aj zaviedol za ruku. Ja som však jeho slová úplne doplietol, a išiel som síce dobre, ale… ale nie celkom dobre. Na vlakovú som sa však dostal. Prídem na tú vlakovú a pozerám. Koho sa spýtam, kde sú vlaky smer žilina? Keď tu za mnou príde usmiata dobre vyzerajúca blondýna a pozýva ma k sebe. To je prostitutka či čo? Hmmm… akože nejako bohato som oblečený nebol a ani nejaký veľký fešák nie som, bolo mi to podozrivé. Potom mi doplo. Prostitutky nenosia uniformu českých drah, táto sa asi od niekoho dozvedela, že by som sa rád dostal niekde na to milé pekné usmievavé Slovensko. Takže mi povedala presne kam mám ísť do ktorého okienka, a zanedlho sa v ňom objavila jej hlava. Povedal som, čo som chcel – dostať sa do Liptovského Mikuláša. Ideálne presne, bez prestupov, chvíľu by som si počkal. Naťukala tam tie údaje, a teraz mi niečo o registrácií pre lôžkový trainík. Ľahol by som si, však prečo nie? No ono to stojí o 3 stovky viac a toľko nemám. To by som musel predať asi aj nejakú obličku (český výraz: ladvina), a to sa mi veľmi nechcelo. Ale nie, nestratím nervy a chladnú hlavu. Spýtam sa, ako sa dá do LM dostať inak ako peši alebo na slimáku. Odpoveď prišla prijateľná, vraj niečo pôjde zo Zvonařky. Pred ôsmou ráno.

Nemám rád noc na stanici. Nenávidím ju! V takom podobnom českom meste ma nepekne okradli, a teraz zase? Bleeee… a čo som počul o Brne… optimismus klesol na hodnotu blízku nule. Musí byť iná možnosť. Musí, lebo inak to tu všetko rozbijem!!! Bolo asi tak 19.00, a čakať dvanásť hodín… to by bolo silné kafé. Čo kafé, kyselina! Takže ako to prežijem? Minule som skoro zamrzol, a to bol August. A teraz November! Začínal som si pripadať ako postava z rozprávky (ehm… rozprávky končia dobre, no asi nie všetky. Niektoré sú také nedoladené, beta verzie) Dievčatko so zápalkami. Príbeh tam bol jednoduchý, dievča predávalo na vianoce zápalky. Nikto nekupoval tak ich zapaľovala aby sa trochu zohriala. Keď sa jej prisnilo niečo veľmi pekné tak zapálila všetky. A potom zmrzla. Ja tu ale nemám zápalky. Môžem zapáliť síce niečo, napríklad použité ponožky s veľmi známou arómou, ale to by som asi vyhladil celé Brno, ak nie celú modrú planétu. Stretol som človeka, po ktorom som chcel, aby sa trochu pozrel na tie záznamy. Ja som z toho bol úplne mimo, asi ako už spomínaný afričan ak by to iglu nejako dôkladnejšie študoval. Aj on čakal, no čakal na autobus ktorý za 20 minút naozaj aj prišiel. Tak som teda zabyl 20 minút kecaním s ním. Ale potom čo? Čo takto vbehnúť do Galerie Vaňkovka? To je to také… jedna budova veľká ako u nás nejaká obec, všade rôzne tie také schody. Zohrať sa tam dalo. A keďže som si spomenu na Marsíka, tak som mu naďatloval moju aktuálnu situáciu. zašiel som do takého jedného baru, kde bol taký ťažký pohoďák. Spýtal sa ma „čo to bude?“, a ja že by som si rád nabil telefón. Okamžite všetko hodil do siete, telefón (Nokia 3310) začal ukazovať takú tú animáciu. Rozhodne mu tá elektrina chutila. Nabíja sa, nabíja, a ja si zatiaľ kukám telku. Formulky. Tu mi zrazu volá Marsík, tak zdvihnem. Našiel mi spoj! Vraj ísť busom do Olomouca a odtiaľ priamo do LM. Super! Akože prestupy nejako extra nemám v láske, no bola to oveľa lepšia možnost ako niekde mrznúť. A možno by to ani nešlo. Ale tak Olomouc je bližšie ku môjmu domovu, alebo nie? No zemepis SK a CZ mi nikdy moc nešiel… ale tak hádam je to bližšie. Marsík mi povedal, aby som sa poponáhľal, vraj to ide za 15 minút. Tak som si švihol. Výjdem z Vaňkovky, idem rovno, a vidím také lavičky. Stále rovno a vidím zase lavičky. To idem do kruhu? Sakra! To sa môže stať iba mne! Navyše som 2× uvidel takú tetu predávajúcu banány. Takže alebo idem dokolečka, alebo chyba v Matrixe! Takže sa spýtam… Chlapík mi ukazuje jeden smer a za pol sekundu opačný. Najskôr že mu nejako tresnem, strácal som totiž nervy. Ale tak smer ktorý potom ukázal bol správny a ja som tú Zvonařku s Autobusmi našiel. A keby len to. Od Marsíka som vedel, že bude na 11. Nástupišti. A tam autobusy dva, odidva do Olomouca a obidva plné! Ale tak dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. V autobuse som si našiel miesto hneď, vedľa takej milej slečny. Aj že sa niečo spýtam, no prišla tam dáka babička a ja som jej nechal miesto. Takže som išiel ďalej a pekne som stál, happy ako zmätený hippopotamus. Spýtal som sa (áno, už zas!) na cestu, tentokrát ako dlho bude trvať. Vraj hodinu aj niečo. Táto odpoveď vo mne vyvojala silnú reakciu – dať si konečne z pliec tenťažký batoh. Cesta bola nepríjemná, a to až tak, že som sa rozhodol dostať naúplný koniec autobusu a posledné voľné miesto, kde sa nikto akosi neponáhľal, obsadiť. Konečne sedím, čítam knihu od Ivana Bíbra, rozmýšľam… a konzultujem ďalšiu cestu s diečaťom naľavo… konečne som opustil Brno…

Cestujem si autobusom do Olomouca. O niečo bližšie k domovu. Konečne moja posteľ, jedlo, istota… tu som si totiž nie istý ničím. Pocit ako malý levík príliž ďaleko od svojho teritória – alebo ako malá ryba vo veľkom rybníku. Cesta ubiehala, a ja som sa spýtal na Olomouc. Pekne som vykreslil (toto by veru GIMP nedokázal) situáciu. Som odtiaľ a odtiaľ, idem tam a tam. A tu som sa náhodou dozvedel, že potrebujem vystupovať až potom, nie hneď. Budem to mať priamo na hlavnú stanicu, a odtiaľ sa dostanem pohodlne domov. Dorazil som na autobusovú stanicu v Olomouci a zapozeral som sa najskôr po autobusových odchodoch. Vidím niečo? Vidím! Ale samé tie dediny ako Brno, Tešín a podobne. Na jedinom mieste som našiel Michalovce. A má ísť za 3 minúty! Juhú! Čakám a čakám, a nič. Nula bodov. Pobehal som to všetko, našiel som dokonca aj čakáreň (!), no akési infošky nikde. Takže neviem kam sa ide a ako. Teraz pozriem ten autobus, ktorý mal ísť. Sú tam nejaké značky. To si neodpustím a napíšem to sem:

1 – ide v pondelok

2 – ide v utorok

3 – ide v stredu

4 – ide vo štvrtok

5 – ide v piatok

6 – ide v sobotu

Akože super, keď to človek pochopí tak je to veľmi prehľadné. Ak je ale náhodou nedeľa, čo aj bola, tak to privedie človeka do neskrývanej zúrivosti! Asi… asi mi pomôže len boh. Alebo Marsík. A tu pozerám SMS, že ak nič nepôjde tak vláčik 23:08. Ale ako sa dostanem na vlakovú stanicu? Hľadať nejaké tie značky po meste? Ani nápad! Haló ľudia, kde ste kto??? Času som mal dosť, no akosi ľudia nikde. Mladík, ktorý ešte pred chíľou vyberal dlažobné kocky hokejkou (!) bol zrazu preč. Aj tá pani, ktorá čítala nejaký bulvár ako si dáka známa žena zväčšila prsia na päťky. Normálne som sám. Hmmm… teraz akože čo? Napadlo ma len tak zakričať, urobiť signálny oheň či začať geniálne hrať na husle. Len na nich hrať neviem vôbec, a žiadne neboli v okolí. Ešte tak dynamit by bolo riešenie. Dokonca ani tú hlúpu mapu som nenašiel ako v Brne. V Brne bola mapa, kde bolo všetko pokreslené.Všetko okrem toho, kde sa práve nachádzam. Akože fakt pomoc. No tu nebolo ani to. Takže… bolo treba použiť hlavu. Vlak potrebuje… kolajnice! A kde sú kolajnice? Pozerám na všetky strany a jedny vidím. Idem k nim. A tu som stretol zase tú babku s tým kúlovým čítaním, ktorá mi presný smer ukázala. Tak si pekne pochodujem, normálne sa priam až ponáhľam, a tu ma nejaká veľmi pekná sedemnástka predbieha. To sa stáva asi tak raz za mesiac, že vidím niekoho kráčať rýchlejšie ako ja. Tak som sa jej spýtal na cestu, a tá mi dala veľmi presné informácie. Zanedlho som vlakovú stanicu uvidel. Ale akú. Ak niekto videl hry Desperados, tak tam to vyzeralo asi rovnako. Staré, poničené… ale tak našiel som vchod. Pekne vstúpim do akéhosi tunela (pre krtkov?), a tak sa spýtam moju typickú „autobusovú vetu“ – ak to mám skrátiť, tak: „kde si môžem kúpiť lístky?“ Táto veta je veľmi užitočná, a sprevádza ju taký pomáhaniachtivý pohľad. Trochu som poblúdil, no po ďalšom pýtaní (áno, viem že je to otrava stále čítať) som sa dostal do nejakej tej haly. Pekne sa popozerám a prídem k okienku. Človek by si povedal, že v okienku s nápisom „predaj cestovných lístkov“ predávajú cestovné lístky. Aj ja som si to myslel. Ale veru neuhádol som. Predaj cestovných lístkov takých tých úplne obyčajných, no ja si mám ísť kúpiť spešl lístok – na informácie. Tak prejdem polku haly, a teraz neviem čo a ako. Tetuška mi však začne ukazovať prstom nech pokračujem.

Dorazil som na informácie. Nejaké tie sci-fi dvere a za nimi 3 okienka. Jedno otvorené a tam dve ženské. Pekne pozdravím, jedna na mňa zažmurkala, druhá jej radila. Asi aby žmurkala správnym okom. Pekne som sa spýtal, či ide niečo do Liptovského Mikuláša. Tetuška sa zapozerala na monitor (starý CRT :P), a tetuška s poradovým číslom 2 jej diktovala do ktorého políčka má napísať Liptovský Mikuláš. Potom sa ma spýtala, či mám nejaké zľavy. Možno niečo za pekný úsmev, ale to asi nie je také všeobecne medzištátne uznané. To by som musel byť ten Clooney či ako sa to volal. Takže bez zľavy. Hodila priamo cenu, a nech sa s tým trápim. 378 korún českých. Hodím 3 stovky a teraz čo? Zmením si Slovenské? Ono to bolo zároveň aj zmenáreň, takže by to šlo. Aj súhlasne potriasli hlavou obidve. Stereo. Ale tak najskôr si vytiahnem české mince, ktoré mám… kde? Pozerám a našiel som. A spolu s nimi som našiel aj kartičku z hotelu. Sakra čo tu robí? Akože… skoro kôli tomu Petr Krčmář prišiel o raňajky. Ale o tom inokedy. Petr, ak to čítaš, mrzí ma to. Mal som to stále kdesi hlboko v batohu :(

Tie české mince sú divné. Vyberiem jednu takú… čo ja viem. Podľa mňa veľmi škaredú. Inak aj české papierové sú škaredé, také priam že… že moc! Aj Euro je škaredé. Jediné pekné sú Slovenské a hotovo :) Ale tak dal som českú mincu takú väčšiu, a to je vraj dvacka. Akože fakt, paráda. U nás taká minca nie je. Potom som našiel takú… akože fakt heavy metal. A ono to 50 korún českých, čo je slovenských vyše 60. Ešte pár drobných sa našlo a bolo všetko ok. Tak a začalo blúdenie. Mal som asi hodinu času. Tak som išiel do čakárne a pozrel si knižku. Trochu som sa poprechádzal, pričom som sa dostal do veľmi divnej miestnosti. Nikde nič, len 3 zásuvky. Tak som si dal mobil nabíjať. Nechcelo sa mi tam však stáť, musel som chodiť. Tak som nekonečnú hodinu chodil. Stretol som nejakú milú osamotenú slečnu, tak som s ňou nejako začal diskusiu. Tá však nemala veľmi chuť na rozhovor. Hrozné s ňou. Pekne som si vykračoval a vykračoval, a tu vidím… čo vidím… meškanie. Tak schválne. Predstavte si, že pôjde 10 vlakov. Jeden z nich bude meškať. Ktorý asi???

Konečne som naskočil úplne hotový. Spolu s nejakým huncútom, ktorého som stretol na stanici a dal som sa s ním do reči. Našiel si v kupé známeho, tak sa bavili a ja som bol zas sám. Ale konečne vo vlaku a smer LM! Nič iné iba LM! Tak som rád… v Karvinej vystúpili, a terazz som v kupé sám. Asi 30 sekúnd. Išla nejaká cigánka a pýtala sa, či je voľné. Tak bolo, prečo by nie? Nech si sadne. A potom šok. Teda správnejšie by bolo asi ŠOK! Odišla na chvíľočku a vrátila sa s obrovskou taškou potravín a s mužom, druhým mužom a tretím. Teda obsadili celé kupé, ja som ostal len taká nepodstatná maličkosť v rohu. Nemohol som spať, stále som si dával pozor na veci. Neopodstatnene, však išli len do Karvinej urobiť nákupy, aby mohli okradnúť Slovensko o kopec korún. Keď sa oplatí tak sa oplatí. Slovensko má totiž vysoké daňové zaťaženie. Ale tak smradu čo bolo. No hrôza. Mne smrdeli nohy, ale toto bolo silnejšie. Oveľa silnejšie. Najskôr kecali tou divnou rómštinou, a zanedlho začali spať. Tiež som si už chcel nejako zatvoriť oči. A teraz tam začne jeden nahlas chrápať. Ale ako! To ako keby trhalo hory. Akože akákoľvek píla sa môže strčiť. To chrápanie bolo maximálne príšerné! Musel som odísť z kupé. Zakopol som o jedného, ktorý sa ma spýtal, či vystupujem. Povedal som mu, že idem do iného kupé, a ten taký pohľad… niečo typu „Tak aj on“. Akože niečo bežné. Asi často chodia vlakom v nočných hodinách. Chrrrrrrrrrrrrrrrrrrr! Došiel som do vedľajšieho kupé, ktoré bolo prázdne. Špinavé, chrápanie bolo počuť od vedľa, ale tak dalo sa to. Pristúpi taký pán s valaškou. najskôr že turista, ale nie. To nejaký poliak, a má valašku ako palicu. Divný chlapík. Vytiahol slovensko poľský slovník a pokecali sme. Zaujímavé to bolo na moje počudovanie. Prebrala sa politika, počasie (poznámka: bola tma), slovenské mestá… a tu zisťujem, že je to nejaký veriaci a pracuje v dákej charite. A ide pozrieť svoje „deti“ do Varny. Áno, to mestečko v Bulharsku. Najskôr do Košíc, potom to Miškovca a potom do tej Varny. Riadna cesta. To by ma asi porazilo. A nie som jediný. Vedel asi 8 jazykov a zmeskou SK a PL sme si nejako porozumeli. Ukázal fotky tých detičiek a taaaak. Pohoda. A nakoniec ma popýtal o adresu. Tak píšem teda aj so zavináčom. Najskôr si zobral okuliare, potom chcel aby som mu to všetko písmeno po písmene prečítal a potom minúta ticha. Nasledovala hláška: „Á! INTEEEEEEEEERNET!“. Nemohol som sa nesmiať. Potom ešte chcel priamo adresu domov, kde to bývam. To som mu ale nedal. Nechcem aby mi nasťahoval hladujúce detváky z Bukurešti a neviem odkiaľ do bytu rodičov.

To z dopravy asi všetko. Dorazil som do LM, skočil som na bus a ten ma dostal až domov. Kde som si konečne užil spánok… ámen.

Hmmm… dlhý článok a žiadna anketa. To sa musí zmeniť!

Anketa

Pýtate sa ľudí na cestu?