za nasich cias... sme zacinali na basicu, co je dnes protipriklad vsetkeho didaktickeho. lebo naozaj finty, ktore fungovali a zaujimali ludi kedysi, su dnes prudko out. dnes uz nezaujmete bielym fontom na ciernom pozadi v linuxovej konzole, kam sa musia ludia nebodaj nalogovat cez putty, a riesia priklady typu "zratajte skalarny sucin dvoch vektorov", najma nie, ked okolo nich svietia farebne okienka a tocia sa flashove hry.
dalej ludia na zaciatku bojuju s troma vecami: 1) ako vymysliet postup (algoritmus), 2) ako ho zapisat v jazyku 3) ako vybojovat implementacne detaily. na 4) urovni je styl a krasa.
take c je napriklad nestastne v tom, ze treba riesit vsetky tri levely naraz (stringy pridu velmi rychlo a stringove i/o teda nie je velka radost, ak ho mate vysvetlovat 40rocnym ludom v ramci intra programovania), zato taky python to posuva do dvoch urovni a lisp/haskell pri matematickych ulohach do jednej.
a samozrejme, strasne vela pomaha normalne ide (preto bol oblubeny turbopascal), ktory ma normalne hlasky a znaviguje cloveka na miesto chyby. (a protipriklad c bez toolov, ktore vypise "segmentation fault" a tym konci), lebo aj tak skor ci neskor si programator musi vela veci odvlacit sam bez toho, aby mu niekto stal za zadkom
