Tak tu máme dovolenku

Tak dnes som konečne posledný deň v práci a od zajtra dovolenkujem. Asi každý viete, akú radosť prežívam :)

Budúci týždeň síce mám taký, ešte „pracovný“, natieram plot a robím všetky veci čo som na dome zanedbal :D

Potom už vyrazím aj s rodinou do Chorvátska, kde vypnem a príde vytúžený oddych.

Prečo vlastne o tom píšem? Dôvod je jednoduchý. Podľa toho čo tu čítam a s kým sa stretávam cez chat a v diskusiách vidím, že tu väčšina „maká“ nielen v práci, ale aj popri nej… Je to z rôznych dôvodov:
- niekoho to baví a tak to má ako koníčka
- iný zas to má ako bokovku na prilepšenie
- ďalší má tu smolu, že je v okolí sám a s dobrými referenciami
- a ďalší je len „sused“ od vedľa čo tomu rozumie

Nie je podstatné ako kto k tomu prišiel. Dôležité je, si uvedomiť, koľko času strávime pri počítačoch a v práci.

Viem, že niektorí ľudia doslova „nevnímajú čas“, ktorý venujú práci. Sú to buď workoholici alebo perfekcionisti, pre každého z nich je dôležité tú „svoju“ prácu spraviť perfektne, nevnímajúc svoje okolie, svoju rodinu, priateľov a podobne. „My“ ostatní si však uvedomujeme svoje postavenie a aj keď veľa vecí „ofrfleme“ nakoniec to predsa len spravíme a podaktorí aj dobre :D Pre všetkých nás, je čas strávený pri počítačoch a v práci dosť veľký v porovnaní s ostatnými činnosťami. Myslím, že to každý z nás dobre pozná. Tí, ktorí si túto situáciu uvedomujú, a chcú s ňou niečo robiť, sa dostanú do štádia „kompromisov“. Snáď najlepšie to vystihuje časť filmu Matrix, kde Neo zostal uväznený medzi „dvoma“ svetmi, realitou a virtuálnou realitou. Každý váha, kde sa má viac prikloniť, či k realite a venovať viac času pre seba, rodinu a priateľov alebo na druhú stranu a viac sa zahĺbiť do danej problematiky a ignorovať všetko ostatné. My „chlapi“ máme v génoch daný boj, či už je to pri „lovení zvere“ alebo „lomení programu“ prípadne nejakého hardvéru. Je to v nás, chlapoch.

Situácia sa však diametrálne líši v momente, kedy musíme robiť veci, ktoré nám zadá zamestnávateľ a robíme to pre niekoho iného a na základe nejakej analýzy, či zadania. Tu začína vnútorný odpor k tomu čo robíme, ktorý pramení z rôznych vecí:
- je to oblasť, ktorá nás nebaví
- ten čo robil analýzu si asi pri nej niečo „šluhol“
- moje návrh a pripomienky sú ignorované
- atď.

Človek si povie, kašľať na to, veď som za to platený. Áno, máme vždy na výber. Môžeme si vybrať či to chceme robiť alebo nie. Teraz asi každý, kto to číta hovorí, „ale veď nemám na výber, musím to spraviť“. Nie, keď to preženiem, nič nemusíte. Každý z nás dostal do svojho osudu možnosť slobodne sa rozhodnúť. Každý znás má možnosť prácu odmietnuť, aj keď v niektorých extrémnych prípadoch môže prísť o zamestnanie.

Preto by som tu chcel zdôrazniť, že pokiaľ niečo „musíte“, tak sa na chvíľu zastavte a zamyslite sa. Čo je to „musím“? Musím je zle používané slovo na to čo „chcem“. Ste v práci a niekto vám dá úlohu, ktorú „musíte“ spraviť, nie je to tak. Pretože vy ju spraviť vlastne „chcete“, pretože za to máte zaplatené, ste zamestnaný a podobne. Tu si treba uvedomiť, prečo to vlastne robíte. Nie preto, že „musíte“, ale preto, že to „chcete“. Pokiaľ si toto uvedomíte, je to prvý krok k tomu, aby ste sa v práci cítili lepšie. Toto ovšem neplatí iba pre prácu, ale i pre váš život. Rozhodujete sa čo „chcete“ spraviť a nie čo „musíte“ spraviť. Všetko čo robíte záleží iba od vás, od nikoho iného. Pokiaľ to robíte, máte na to dôvod a potom niečo z toho bude buď pre vás alebo niekoho iného, záleží len na vás.

Takže pokiaľ ste si uvedomili rozdiel medzi „musím“ a „chcem“, ja na čase sa zamyslieť, čo práci obetujete. Veci ako rodina, priatelia a podobne, tu rozoberať nebudem, skôr sa zamerám na zdravie. Asi už každý počul o syndróme „vyhorenia“, ale ani keď si o tom prečítate zopár informácií, nebudete dávať pozor na to aby sa vám to nestalo, až pokiaľ to nezažijete na „vlastnú kožu“. Bol som v tom stave cca jeden rok a nikomu to neprajem. Ráno som sa zobúdzal s odporom ísť do práce, v práci som mal nervy… na každého som bol ako pes a podobne. Vyvrcholilo to tým, že som začal mať zdravotné problémy a vtedy som sa zastavil a začal som si uvedomovať, čo sa deje. Najväčší šok som zažil, keď mi lekár predpísal tabletky rovnakého typu, ako užíval jeden s mojich rodičov, ktorý nakoniec zomrel na rakovinu. To bola doslova „studená sprcha“. Tu som si povedal „a dosť“. Tempo som zvoľnil, dohodol som sa s vedúcim na miernom odbremenení úloh a dával som sa dohromady. Tak ako som sa do toho rýchlo dostal, tak pomaly to išlo späť k normálu. Mal som šťastie na ľudí, ktorí mi pomohli a šťastie, že niektorí ľudia z firmy odišli :) Počas toho obdobia som sa venoval trocha alternatívnym formám liečenia a prečítal som si zopár kníh (upozorňujem, že čítam cca 1 knihu za rok alebo za dva ? :) ). Mimo iného, v jednej bol napísaný ten rozdiel medzi „musím“ a „chcem“.

Človek si začne niektoré veci uvedomovať dosť neskoro. To je, ale relatívne. Ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro. Preto je na každom z nás ako sa k týmto veciam postavíme. Spoločnosť nás tlačí, koľkokrát iným smerom ako my chceme, len to nevidíme. Tak je to aj s prácou, koľkokrát robíme veci o ktorých si myslíme, že ich z nejakého dôvodu robiť „musíme“, ale neuvedomujeme si možné následky svojho počínania.

Vo svojej „vyčerpanosti“ zbožne čakáme na dovolenku, ktorú s „dovolením“ zamestnávateľa dostaneme. A čo spravíme? Niektorí dostanú od zamestnávateľa mobil alebo notebook s mobilným pripojením a s príkazom, „keby niečo zavoláme a ty sa na to pozrieš“… čo to je? To sme nenahraditeľný? Áno, koľkokrát to tak je, zamestnávateľ sa spolieha len na zopár konkrétnych zamestnancov a ostatní sú len do počtu :) Bohužiaľ je to koľkokrát aj naša chyba, chyba odovzdávania knowhow, ale v najväčšej miere je to chyba zamestnávateľa. On by mal v prvom rade zabezpečiť zastupiteľnosť a hlavne by mal zamestnancovi dopriať „poriadnu“ dovolenku.

Preto chodím každý rok 1000 km ďaleko od domova aby som „zabudol“ na úlohy, zamestnávateľa a hlavne som tam bez internetu a rooming je drahý, takže si to rozmyslím, či budem telefonovať alebo nie. Doporučujem to aj ostaným, skúste si dať „pôst“ (pre programátorov, nie je to to isté ako POST :D ), skúste sa počas dovolenky venovať veciam, ktoré vás bavili a na ktoré nemáte čas, skúste si uvedomiť okolie a vnímať tú krásu prírody, mora, hôr, jazera… užívajte si s priateľmi, priateľkami, rodinou a je jedno či je to 50 km alebo 10000 km od domu, doprajte si pre svoje telo a dušu parádny oddych…

Prajem všetkým „poriadne dovolenky“ :)