Linux pod Tatrami

Kde bolo, tam bolo… bol raz jeden Stano, ktorý úplnou náhodou (tak ako každý deň predtým) prišiel na Root-a. Uvidel tam teraz novinku – príbehy z nasadzovania Linuxu. A tak sa zamyslel… pridá sa, alebo nie? Odpoveď asi viete… :)

Takže prinášam tiež 3 príbehy. Jeden zaujímavejší ako druhý. Nuž, uvidíme.

Prípad prvý – áno, ja :)

Poviem to na rovinu – nenarodil som sa s klávesnicou v ruke. O Linuxe som prvé roky svojho života ani len nepočul. O tom, že niečo také existuje, som kedysi započul úplnou náhodou. Konkrétne nejaký červený klobúk. Nemal som vlastný PC, nemal som internet, a tak nejaké to slovko u mňa upadlo do zabudnutia. Určité rozčarovanie u mňa nastalo, keď som sa s ním stretol druhý krát. Sťahoval ho (Mandrake 9.2) nejaký otcov známy, a malo to sťahovať ešte dva týždne. Tak som mu navrhol, že jeden sused to má (teda že má Mandrake 9.1), a že by sa to možno mohlo aj požičať. A aj sa požičalo, a dostal sa postupne „ten Linux“ (Mandrake 9.1, 9.2 bolo už vydané no nechcelo sa to nikomu sťahovať) aj do mojich rúk.

Prvá inštalácia bola na jeden starší PC, ktorý bol geniálne uložený – v kuchyni na mrazničke. Poriadne to zavadzalo, fúkalo tam, ale aj ak ma bavilo „to niečo“ spoznávať. Ako každý „gembler“ som po nainštalovaní na PC (Pentium 400MHz, 128MB RAM) nahodil CD s Warcraftom. Darmo som klikal a klikal ako zblbnutý krtko na SETUP.EXE. Vypisoval mi Konqueror, že je to vraj súbor pre Windows. Ako keby som to nevedel. Ťukám a nič… Asi bude niekde chyba. No čo, keď to už mám v ruke, tak si pustím aspoň videá z hry. A na moje veľké prekvapkanie ono to funguje! Normálne, bez sekania, „Windows“ video fungovalo v Linuxe. Juhú! A to som nedával žiadne kodeky. Dokonca pri pozeraní (asi cez XINE) som si z toho videa urobil obrázky a z toho následne šetrič obrazovky. Akože WOW. Podobnosť s reklamnou kampaňou na Windows Vista je úplne náhodná. Takže asi také boli moje prvé skúsenosti s Linuxom, a to na počítači bez internetu.

Inštaláciu na taký „viac môj“ počítač spôsobila hra Stronghold. Parádna to vec, ale… narazil som na level, ktorý som nedokázal vyhrať. Skrátka mal nepriateľ asi rovnako jednotiek, no hrad obohnaný rôznymi zákernosťami. A za ten krátky čas sa to prejsť nedalo. Kašlem sa na hru! Skúsim túto… ale nie, to som prešiel. Aj túto som prešiel. A čo táto? Nie nie, na to nemám náladu. A sakra, potrebujem ja vlastne hry? Nahodím si ten Linux, keď už je ten piatok večer. A bude fun. Po určitej konzultácii s otcom, ktorého tie tučniaky trochu zaujímali no nie nejako moc, som sa do toho pustil. Trojica CD s Mandrake 9.1 bude to pravé, veď už s tým viem robiť (vždy som bol optimista). Ale zrazu sa našiel problém. Nepozná mi disk. Ako to? To som ho odpiekol? Vážne, bolo to prvé čo ma napadlo. O takých veciach ako „nepodporovaný hardvér“ som nikdy v živote nepočul. Kde nájdem pomoc? Kto vytiahne (budúcu celebritu :D) z takéhoto problému?

Odpovede na moje otázky som našiel na stránke LinuxOS.sk, kde som v sebe objavil zvláštny talent – otravovať priamo najväčšieho kinga – v tomto prípade Ondreja, s krycím menom Ondrish. Takže ešte som nemal Linux nainštalovaný, ale už som mal v ICQ veľkého borca. Riešením bola inštalácia Mandrake 10 (áno, bolo už 2005, no bol som taká lama, že som to stiahnúť nevedel). Nový Mandrake disk spoznal, a tak inštalácia začala. Len tak medzi rečou, prvý nainštalovaný program bola Opera.

Moje začiatky boli priam neuveriteľné. Prvý polrok som vôbec nevedel inštalovať programy. Netušil som, že existuje niečo také ako správca programov. Takže som kompiloval (bez rôznych podporných programov), sťahoval cez Google RPM balíčky a z Linuxu som mal úplný bordel. Prišlo SUSE 10, kde som síce vedel inštalovať programy, no bolo to pomalé. Na Slackware som sa toho veľa nenaučil, no potom prišlo Xubuntu, Ubuntu a potom po dlhom čase Greenie. Takže u mňa asi takto.

Prípad druhý – Marek :)

Existujú 2 typy počítačov – také, ktoré fungujú celkom dobre, a také, kde sa do(cenzúra) úplne všetko od podložky pod myš po RAM a späť. Nemusím dlho vysvetlovať, určite tušíte alebo máte „zdanie“, do akej z týchto dvoch skupín patril (a stále patrí) počítač Mareka. Skrátene a jasne, bez dlhého naťahovania: pomotaný krám.

Predstavte si Windows XP, ktorý funguje. A teraz si predstavte, že spustíte kalkulačku, a systém je „ready to reinstall“. Na tom počítači neexistovalo niečo také ako „hurá“. Vlastne existovalo, ak vôbec načítal. Okrem každodenného vypadávania pevného disku mal zaujímavé zameranie – počítač na hry. Iste, na túto činnosť nebol vôbec prispôsobený. Jeden z tých „kancelárskych“. Silný procesor, ktorý sa z mne neznámych príčin stále používal na minimálne 50%, a malinkatá RAM. Grafika integrovaná, veselo si „papala“ z RAMky. Teda z toho, čo ostalo. Monitor fungoval, no už pri 1024×768 bolo vidno rôzne „náhodné vlastnosti“. Išlo pri tom o sedemnásť palcový, značkový monitor. S tou značkou som sa stretol prvý, a dúfam že aj posledný krát. Musel sa povinne inštalovať z CD, no ovládače boli len na Windows 2000. Dalo sa to oblbnúť sériou reštartov. Posledná vec, ktorú spomeniem, je pevný disk. 20GB starého pomalého disku pre hráča a hudobníka nestačí. 20GB je taká rozumná veľkosť disku C vo Windows, no tu to boli 3 disky (teda samozrejme myslené diskové partície). Samozrejme všetko do bodky, alebo skôr do jednotky a nuly, plné.

Dať tam Linux? Toto rozhodnutie bolo dosť ťažké. Marek totiž súrne potreboval veľa pracovať v Microsoft Word (čo nie je ľahké, pri tých zadaniach z vysokej), a zároveň potreboval internet. Pokus o dualboot spôsobil vyformátovanie nesprávneho disku, takže sa prišlo o všetko hodnotné. Každý sa učí, aj ja som sa učil. A riadne som to dokašlal. Všetko to skončilo inštaláciou Windows XP SP3 beta, čo urobil nejaký Windows fanatik, nie spoločnosť Microsoft. Nešla tlačiareň, blbol monitor (ako vždy), vírusov haleluja a poznalo len polovicu disku. Opäť, z mne neznámych príčin. Ďalšie riešenie bolo Ubuntu v svojej „myšacej verzií“, teda Xubuntu. Napadlo by Vás, že sa môže systém rýchlejšie nainštalovať ako spustiť? Veru, na starej, krívajúcej CD mechanike, sa dve hodiny inštaláciou naozaj zabili. Jediný, komu to nerobilo nič s nervami, bol Monitor. Asi 10× vyhodil obraz. Však čo sa bude nudiť? Inštalácia skončila, Xubuntu bolo na disku. Ešte tak to spustiť. No zrazu kde nič, tu nič. Som sa s tým trápil ako EMÁK s gramatikou, šlak ma z toho trafil, potom aj druhý, no stále nie a nie to spustiť. S ťažkým srdcom som sa to rozhodol preinštalovať, keď tu sledujem, že to CD akosi nenačitáva a vydáva „divné, ťažko popísateľné zvuky“. Po vytiahnutí CD a ošetrení popálenín na ruke som si spomenul na krasokorčulovanie. Také ryhy ako na tom CD by však neurobil ani Ondrej Nepela. A asi ani celý hokejový tým.

Xubuntu, ktoré sa pálilo práve v ten deň, si teda veľa neužilo. Aj keď ak sa to preráta na dni, tak si toho užilo dosť. Čím ho ale nahradiť? Kompaktný disk sa zblbol, druhý tiež. Nie a nie presvedčiť, aby to fungovalo. Navyše mi zrazu *buntu nerozpoznalo pevný disk. Windows tak isto nie. Príbeh teda končí úplne iným riešením. Na stále menej funkčnom disku sa usadila Mandriva, ktorá má s existenciou na tom PC poriadne problémy, ale systém funguje aj tak rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Pri prepnutí do ICEWM (asi) to prehrá dokonca aj video.

Prípad tretí – Červený kríž

Áno, už dopísaná aj táto časť :)

Kedysi v roku 2006, keď som spoznával Ubuntu a jeho oficiálne deriváty, a keď som „hľadal svoj Linux“ na Distrowatch, napadlo ma použiť špeciálnu distribúciu pre Červený kríž. Ale taká nebola – a navyše som ani netušil, čím by to malo byť výnimočné.

V roku 2008, ktorý je teraz aktuálny (v čase písania týchto písmeniek), som na SČK pracoval. A poriadne som sa divil.

Organizácia má samozrejme všade Windows, legálne zakúpený, a občas aj funguje. Na jeden počítač sa však Linux dával, a to z dôvodu bezpečnosti. Aby bol už konečne pokoj od vírusov. Ono by to nebol problém, len to tam hodiť a hotovo. Človek, ktorý to obsluhoval, ani nenadával. Všetko fungovalo. Aj internet, aj ten „divný Ofis“. Problém bol však s rýchlosťou. Zvolená distribúcia (Greenie3 s GNOME) nebola moc vhodná na tú mašinku, tak sa to prehodilo na XFCE, čo fungovalo o dosť lepšie.

Problém však nastal pri pripájaní figúrky. Taká tá umelohmotná elektronická neestetická potvora, ktorá vyžadovala nainštalovanie softvéru do PC. Bohužial, na moje prekvapkanie, nemal som ani možnosť odskúšať tú potvoru pod Linuxom. Proti tučniakom bolo tak 0 nálezov pri Google v hľadaní „laerdal linux“ (samozrejme hľadal som bez úvodzoviek), ako aj nápisy na škatulke – working on XP and 2000. Taktiež bolo testovanie na Windows Vista, no tam to veru nešlo ani za svet.

Little Anne, čo bola a ešte je obrovská potvora a ešte k tomu chlap, vyžadovala pripojenie do počítača cez sériový port a koncovku do USB. Notebooky to samozrejme nemajú, a ten stolný PC kde bolo Greenie som nestihol otestovať na toto. Akurát som totiž skončil v práci. A tak sa teraz všade musí dávať Windows XP… kde ištalácia nie je ani náhodou bezproblémová. Stačí podľa návodu v 18 rečiach (Slovenčina ani Čeština tam nebola) si prečítať, že ovládač na ten prevod zo serialu na USB je na CD. Nech som ale pozeral to CD cez hocičo, akosi som tam to divné komplikované čudo nenašiel. A to bolo obsadených až 92MB na tom CD! No čo, aspoň tam boli v PDF manuály, ktoré som mal v krabičke. Google mi našiel po dlhom hľšadaní funkčný ovládač. Na stránke tej little anne som ho našiel tiež, no s podporou od Windows XP SP1 do Windows XP SP1. Takže človek s SP2 mal smolu.

Takže na SČK dostal Linux facku kvôli jednej figúrke na testovanie resuscitácie. Aj keď, ono by to tam možno išlo…